|
V nasledujúcom článku si stručne predstavíme históriu ponoriek, ktorá už je dlhá viac ako sto rokov, čo sa praktickej časti týka. Ako prvú zmienku môžeme nájsť v románe 20 tisíc míľ pod morom od Julesa Verna. Potom už všetky rôzne pokusy so stavbou funkčných ponoriek naberali na obrátkach vo forme pokusov a omylov. Turtle
(korytnačka) bola ako prvá od samého začiatku plánovaná ako bojová za účelom potopenia inej lode! Bol to vlastne zväčšený drevený sud v ktorom sedel iba jeden človek, ktorý ručne obsluhoval kormidlá, pohon a improvizovanú vŕtaciu súpravu a inštaláciu trhaviny o kýl vyhliadnutej lode. Problémom tejto ponorky bola zlá navigácia, malá rýchlosť, nedostatok kyslíka, ručný pohon, a aj bojová efektivita bola veľmi nízka nakoľko nikdy nepotopila žiadnu loď.
Hunley bola ďalšia ponorka na ľudský pohon ktorá sa ako prvá bojovo osvedčila. Mala nítovaný oceľový trup a 8 člennú posádku. Mala celkom zlú povesť nakoľko si vyžiadala pri svojích potopeniach obete z radov dobrovoľných námorníkov. Zapojila sa do jedinej bojovej misie pri ktorej potopila loď Husatonic: ale následne sa potopila a jej posádka zahynula. V USA sa nachádzala ako exponát iba verná kópia ponorky až do roku 2000 kedy bol objavený a následne vyzdvihnutý trup. O tomto dobrodružstve vyšla v roku 2003 kniha:
bola ďalšia ponorka na ľudský pohon ktorá sa ako prvá bojovo osvedčila. Mala nítovaný oceľový trup a 8 člennú posádku. Mala celkom zlú povesť nakoľko si vyžiadala pri svojích potopeniach obete z radov dobrovoľných námorníkov. Zapojila sa do jedinej bojovej misie pri ktorej potopila loď Husatonic: ale následne sa potopila a jej posádka zahynula. V USA sa nachádzala ako exponát iba verná kópia ponorky až do roku 2000 kedy bol objavený a následne vyzdvihnutý trup. O tomto dobrodružstve vyšla v roku 2003 kniha:
V časovej osi /1901/ si predstavíme jednu z revolučných ponoriek: Holland:
išlo o relatívne malú ponorku ktorá po vychytaní detských nemocí bola zaradená do námornictva rôznych štátov. Mala zo začiatku benzínový neskôr naftový a elektrický pohon určený na plavbu na hladine a pod vodou. Tento systém pohonu sa stal štandardom pre všetky nasledujúce ponorky. Mala však iba jeden torpédomet a dve záložné torpéda. Jej bojová hodnota bola malá. Stala sa nosným typom v Amerike, Anglicku a Rusku.
Na sklonku prvej svetovej vojny sa ponorky dostávali do všeobecnej pozornosti všetkých vyspelých štátov. Angličania považovali tento typ bojového prostriedku ako podlý a nehodný čestného súboja, neskôr museli priznať, že na scénu prichádzajú nové bojové plavidlá (ponorky, lietadlové lode), ktoré budú meniť námornú taktiku v prípadnom konflikte, ktorý bol na spadnutie.1.sv.vojna (1914-18) znamenala zvýšený nárast vo vývoji a výrobe všetkých druhov techniky ponoriek nevynímajúc. Nová námorná veľmoc cisárske nemecko malo veľké ambície stať sa pánom morí a oceánov. Nemci zaviedli do služby najlepšie ponorky tej doby. Ich U-booty (nemecky unterseeboote-ponorky) dosahovali najlepšie výsledky. Spojencov donútili zaviesť konvojový systém a takisto začali vyzbrojovať delami obchodné lode, ktoré sa vlastne preklasifikovali na pomocné križníky alebo známe Q-ships, ktoré lákali u-booty na hladinový súboj ktorý vyhrávali vďaka zamaskovanej silnej delostreleckej výzbroji, neskôr nemci zaviedli tzv. neobmedzenú ponorkovú vojnu a potápali všetky lode torpédovým útokom.
Počas 1.sv.vojny sa začal používať sonar na detekciu ponorenej ponorky a následne sa zdokonaľovali aj hlbinné bomby na ničenie ponoriek. Spojenci počas vojny nasadili rôzne typy ponoriek medzi ktorými bola trieda E najúspešnejšia.
Nakoľko spojenci ponorkám moc neverili venovali svoju pozornosť veľkým hladinovým plavidlám, čo sa malo ukázať ako podcenenie situácie. Nemecká ponorka U9 potopila v úvodnom roku vojny behom jedného dňa tri križníky Aboukir, Hogue, Cressy. Jej veliteľ Otto Weddigen sa rázom stal hrdinom.
Napriek všetkým skvelým vlastnostiam nemeckých ponoriek sa vojna skončila úspešne len pre spojencov. V cisárskom ponorkovom loďstve slúžil ako mladý dôstojník aj Karl Dönitz, budúci vrchný veliteľ nemeckých ponoriek v 2.sv.vojne.
Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami (1918-1939) sa nieslo v režime stagnácie na strane spojencov ako to víťaznej strany, ktorá nadiktovala porazenému nemecku podmienky znovuvyzbrojenia svojích ozbrojených zložiek, medzi ktoré patril úplný zákaz vlastniť podmorské plavidlo. Lenže nemci nelenili a venovali sa ponorkám aj naďalej. Vyvíjali nové typy, ktoré sa stavali v Holandsku a skúšobne boli nasadené v španielskej občianskej vojne. Keď sa k moci dostal Adolf Hitler vypovedal všetky zákazy a nemecko z jedného dňa na druhý disponovalo ponorkovou flotilou, o ktorej si spojenci mysleli, že jej znovuvybudovanie bude trvať roky. 2.sv.vojna (1939-45) ako sa začali politické vzťahy ochladzovať bolo jasné, že vojenský konflikt je na spadnutie. Nemci už mesiac pred tým vyslali na more ponorky a križník Admiral Graf Spee (niektoré zdroje uvádzajú posmešné názvy vreckové bitevné lode), aby boli pripravené okamžite zasiahnuť.
Ponorková kampaň sa rozbehla vo veľkom aj keď nemci nedisponovali veľkým počtom ponoriek cca 50. Hneď v úvode 3.9.1939 sa neslávne preslávila U 30 typ VIIA pod velením Fritza Juliusa Lempa potopením parníka Athenia. Nemecké velenie popieralo, že za útokom stojí ich ponorka a Lemp musel odstrániť záznamy z lodného denníka. Neskôr sa z neho stal pravý morský vlk, ale na palube jeho novej ponorky U 110 prišiel o život z ktorej sa spojencom podarilo ukoristiť šifrovací prístroj enigmu.
Ostatné námorné veľmoci už neviedli takú dynamickú ponorkovú vojnu ako nemci. Dönitz ako vrchný veliteľ ponoriek zaviedol ako odvetu na konvoje tzv. vlčie smečky, išlo o koordinovaný útok viacerých ponoriek na vytypovaný konvoj. Veliteľ U99 Otto Ktretschmer ešte inovoval nočné útoky ako hladinové, nakoľko eskortné lode aktívne prehľadávali hladinu pod vodou, jemu sa podarilo takýmto spôsobom úspešne zaútočiť na viaceré lode. Počas 2.sv.vojny ponorky prechádzali rôznym štádiom vývoja a zdokonaľovania. Na jednej strane sa vylepšovali torpéda a všetky ostatné časti ponoriek, na strane druhej sa zavádzali novinky ako radar, šnorchel, miniponorky (Anglicko,Nemecko), letecký prieskum (Japonsko), odpal rakiet z pod vodnej hladiny (U 511) a celkovo sa začalo viac dbať o komfort posádky.
V tomto smere najviac pokročili Američania. Japonci bežne vo vodotesných hangároch nosili prieskumné lietadlá. V roku 1943 sa zistilo, že hladinová výzbroj prestáva byť dôležitá, aspoň na atlantickom bojisku, a dôraz sa kládol na protilietadlovú výzbroj, nakoľko lietadlá s milimetrovým radarom boli najväčšími nepriateľmi ponoriek. Nemci preto narýchlo vybavovali nosné typy VII a IX šnorchlom tzv. dýchaciou trubicou pre plavbu pod vodou za pomoci dieslových motorov. Neskoršie typy XXI a XXIII už mali šnorchel zabudovaný vo veži priamo od výroby. Nemci takisto experimentovali s novým druhom pohonu walther na báze uzavretého obehu kde ako okysličovadlo mal slúžiť peroxid vodíka, ale neustále problémy s vývojom sa nepodarilo vyriešiť do konca vojny a až o 50 rokov neskôr sa tento druh pohonu podarilo zaviesť na operačné ponorky.
To čo sa nemcom nepodarilo v Atlantiku - vytvoriť úplnú blokádu britských ostrovov dotiahli američania v pacifiku do úplného konca a vlastne celý rok 1945 boli neohrozenými pánmi celého pacifiku a vlastne nemali už čo potápať, lebo kedysi silná japonská flotila, už nemala skoro žiadnu väčšiu loď. Každé námorníctvo si našlo svoje výhodné pôsobisko pre ponorky a k nemu aj najvhodnejší typ.
Anglicko trieda Upholder a stredozemné more.
 Amerika typ Balao a Gato v pacifiku  . Nemecko typ VI a IX Atlantik a indický oceán. I 
Japonsko trieda Ocu-Gata indický oceán a pacifik.
Aj ostatné štáty Rusko, Taliansko, Austrália mali svoje ponorkové flotily, ale v konečnom meradle zaznamenali iba zlomok úspechov.Po skončení bojov 2.sv.vojny ostal veľký počet ponoriek ktoré bolo treba vyradiť a zošrotovať. Víťazné mocnosti sa predbiehali kto si čo najviac ukoristí z nemeckých technológií. Ich revolučné typy XXI a XXIII
boli v následujúcich rokoch zdrojom kopírovania a následnej stavby pre američanov a hlavne rusov. A vlastne hneď sa začala ďalšia vojna tzv. studená. Kde si američania s angličanmi našli nového nepriateľa: Rusko.Začali sa sledovať a odpočúvať navzájom. Američania rozvinuli v Atlantiku odpočúvaciu sieť SOSUS, aby vedeli včas zachytiť plýžiacu sa ruskú ponorku. Najväčší zlom nastal v zavedení revolučného atómového pohonu, ktorý ponorkám umožňoval tzv. neobmedzenú plavbu pod vodou. Ako prvá bola spustená ponorka USS Nautilus,
ktorá demonštrovala v plnej sile výhodu atómového pohonu, plavbou pod vodou naprieč severným polárnym kruhom. V tomto smere sa začali ozajstné závody v zbrojení. Vznikol aj nový druh raketonosná ponorka vyzbrojená balistickými medzikontinentálnymi raketami.
Do atómového klubu sa dostalo iba zopár štátov. Amerika, Rusko, Veľká Británia, Francúzko a Čína. V posledných rokoch ešte pribudla India, ktorá mala zo začiatku atómovú ponorku iba zapožičanú od Ruska, ale neskôr si jednu zakúpila nastálo s opciou na ďalšie... Ostatné štáty disponovali iba konvenčnými ponorkami, kde sa medzi najdôležitejších staviteľov dostalo opäť nemecko. V posledných rokoch sa dostáva do popredia záujmu tzv. AIP na vzduchu nezávislý pohon. Medzi hlavných konštruktérov popri nemecku patrí Švédsko.
V poslednom období sa na ponorkách znižuje počet atómových zbraní náhradou za taktické strely Tomahawk, ktoré vedia dôraznejšie a efektívnejšie zasiahnuť v každej protiteroristickej akcii.
© Pavol Šinal
|
